Na dvore gazdovala pyšná sliepka, ktorá zobkala zrno len s tými, čo mali pekné perie. Neďaleko na kelovom liste žila tichá húsenica, z ktorej si všetci uťahovali. Jedného dňa prišla prudká búrka a vietor odtrhol kelový list aj s húsenicou a hodil ju do blata. Húsenica sa márne snažila vyliezť a volala zúfalo o pomoc. No zvieratká sa radšej schovali, nik nepomohol. Ani sliepka, ktorá ju začula, nepomohla, radšej povrchne otočila hlavu a povedala: „Premočíš mi perie, pomôž si veru sama!“ Keď húsenica už strácala nádej, v kaluži zbadala, ako sa k nej brodí mokrý vrabec. Vrabec ju zobáčikom opatrne vytiahol na suchú slamu pod prístrešok. Keď vyšlo slnko, sliepka pribehla a tvárila sa ustarostene. Povedala: „Bála som sa o teba!“ Húsenica len smutne sklonila hlavu a odpovedala jej: „Keď som sa topila, pomohol mi ten, koho by som vôbec nečakala!“ O pár dní sa húsenica zmenila na pestrého motýľa a priletela sa poďakovať za záchranu práve vrabcovi a nie sliepke.

Ponaučenie: „V nešťastí poznáš priateľa!“

Autor príbehu: Emma Kadlec, SJL 6.A