TROJRUŽA –
Narodil som sa v kráľovskom rode. Stal som sa kráľom a prišiel čas ženby. Usporiadal som ples, na ktorý som pozval všetky dámy v kraji, až na jednu prezývanú Striga. Bola to najväčšia chyba v mojom živote.
Striga mi na oplátku prekliala celé kráľovstvo i mňa. Stal sa zo mňa netvor. Povedala mi, že svoje kráľovstvo i seba odkľajem iba tak, že nájdem človeka, ktorý ma nebude vidieť iba navonok, ale hľadieť aj dovnútra. Sto rokov som čakal, až nakoniec ku mne zavítal umrznutý starček. Privítal som ho, ako sa patrí, dal som mu zajesť i zapiť, prichystal som mu nocľah. Na ráno po hostine a spánku ma hľadal po celom kráľovstve, ale ja som nechcel, aby sa zľakol a odišiel, tak som sa mu skrýval. Po neúspešnom hľadaní objavil moju nádhernú záhradu, v ktorej uvidel môj najcennejší poklad, Trojružu. Zazrel som, ako ju trhá, preto som sa tak nahneval a zareval, že sa pol kráľovstva otriaslo. Schytil som sa a zahučal na preľaknutého starca drsným hlasom: „ Takto sa mi odplácaš za pohostinnosť!? Prečo ma okrádaš?!“ Tvrdil, že to bolo jediné, čo jeho najdrahšia dcéra od neho chcela a že jej chcel urobiť radosť, ale nechcel som mu veriť.
Aby som si overil, či má pravdu, nakázal som mu, nech mi na oplátku prinesie svoju dcéru. Čakal som a oplatilo sa, starec priniesol svoju dcéru s veľkou neochotou. Tiež som ju pekne privítal ako starca. Bol som omámený jej krásou a nechcel som ju vyľakať, tak som sa jej neukazoval na oči.
Po týždni ma našla na mojej cennej záhrade. Darmo som sa jej ukrýval, našla ma a jej oči hľadeli do mojich, vtedy mi pukol obal na srdci až tak, že som odpadol. Prebral som sa v mojej posteli. Cítil som, že je to tá pravá, tá, ktorá moje kráľovstvo oslobodí. Trpezlivo sa o mňa starala, po troch dňoch som sa s ňou zoznámil a každý deň som sa s ňou prechádzal po záhrade.
Prišiel čas, keď sa chcela vrátiť k otcovi aj so mnou. Povedal som jej, že som zakliaty a nemôžem odísť z kráľovstva. V tom okamihu ma pobozkala a kráľovstvom prebehol vánok, ktorý priniesol svetlo a krásnu vôňou kvetov okolo mňa. Stal som sa znova človekom. Bol to úžasný pocit, za tento čin som sa jej odvďačil tak, že som ju vzal naspať domov už ako moju nevestu a žili sme dlho a šťastne.
Lenka Takáčová
ČERVENÁ ČIAPOČKA –
Jedného krásneho slnečného dňa som v lese sadil nové stromy. Väčšina z nich boli borovice, brezy, lipy a niekde som zasadil aj zopár platanov.
Zrazu som v diaľke zbadal veľkého, sivého vlka. Zakrádal sa za dievčatkom v červenom plášti, ktoré malo v ruke hnedý košík s nejakým jedlom a kyticu farebných kvetov v ruke. Blížili sa k domčeku babičky Ľudmily, ktorú som veľmi dobre poznal, bývala totiž často chorá. Nenápadne som sa vybral za vlkom a dievčatkom pre prípad, že by chcel vlk zaútočiť. Lenže vlk ju nenápadne obehol a videl som ako do domčeka vbehol zadným vchodom, asi ho dobre poznal. Už vtedy som vedel, že sa deje niečo zlé.
Keď dievčatko vošlo do domčeka, tak som sa schoval zvonka pod parapetu, na ktorej bol kvetináč s ružami. Počul som, ako sa dievčatko pýta: „Babi, prečo máš také veľké oči?“ Babička odpovedala: „Aby som ťa lepšie videla!“ Lenže podľa mňa to vôbec neznelo ako hlas babičky Ľudmily. Pokračovali v rozprávaní, ale stále to znelo dosť divne. Dievčatko sa pýtalo ďalej: ,,Babi, a prečo máš také veľké uši?“ Babička: ,,Aby som ťa lepšie počula! “ Dievčatko: ,,A, babííí, prečo máš také veľké zuby?“ Vtedy som sa vzpriamil a pozrel cez okno, vtom som si uvedomil, že to nie je babička Ľudmila, ale ten vlk, ktorého som videl kráčať za dievčatkom. A mal väčšie brucho, ako keď som ho videl naposledy. Babičky Ľudmily ale nikde nebolo. Vlk odpovedal dievčatku: ,,Aby som ťa vedel lepšie zjesť.“ Vtom ju zjedol na jeden hlt a do piatich sekúnd zaspal.
Keďže som to nemohol nechať len tak, vošiel som dnu a vlkovi som nožnicami rozpáral brucho. Odtiaľ vyskočila babička Ľudmila aj dievčatko, ktoré mi povedalo, že sa volá Červená čiapočka. Vlkovi sme do brucha napchali kamene a brucho zašili ihlou. Potom sme sa utekali schovať von za strom. Netrvalo dlho a vlk sa prebudil, vyšiel von z domu a kráčal smerom k rieke, aby sa mohol napiť. Naklonil sa nad hladinu, že sa napije, lenže ťažké kamene ho prevážili a odrazu ,,čľup“ a skončil vo vode. Rieka ho odplavila až do novej rozprávky.
Liana Kavická
Pridaj komentár